Svedectvá

1. Peter

Peter Miništrovať som začal od štvrtej triedy. Ale moja účasť na službe oltára nebola sústavná. Pamätám si, že v siedmej triede som po prázdninách úplne prestal miništrovať. Súviselo to hlavne s tým, že do našej farnosti zavítali noví kňazi. Tými kňazmi boli vlastne otcovia Pallotíni, ktorí sú u nás od roku 1993. Keď som bol v ôsmej triede na základnej škole a bolo to už pekných pár mesiacov ako som úplne prestal s miništrovaním, oslovil ma vtedajší pán kaplán Vincent: ,,Klubert, prečo už neminištruješ? Veď predtým si miništroval." Troška ma zarazilo, že ma volá Klubert, keď moje meno je Peter. Ale možno preto som venoval väčšiu pozornosť jeho otázke. Neskôr som sa dozvedel, že v Poľsku je rozšírené meno Hubert, takže preto si o. Vincent myslel, že Klubert je moje meno. Začal som teda znova miništrovať a naďalej sa mi to páčilo. Otcovia v našej farnosti organizovali rôzne prázdninové "ducháče", ale aj počas školského roka. Keď som bol v druhom ročníku na strednej škole, boli sme na trojdňových "ducháčoch" na chate v lese. Pamätám sa, že to bolo na jeseň. Náš duchovný otec hovoril o Bohu, ktorý je Pánom a Stvoriteľom všetkého. Táto myšlienka mi zapadla hlboko v srdci a meditoval som nad ňou celý deň. Uvedomil som si že Boh je blízko mňa, teba, každého z nás. Môžem povedať, že toto bola jedna z prvých chvíľ, keď som sa stretol s Pánom Bohom. Keď som si uvedomil Jeho prítomnosť, uvedomil som si, že On je pri mne. Pamätám si, že som bol celý oduševnený, lebo som urobil prvý krôčik smerom k svojmu kňazskému povolaniu. Samozrejme, vtedy som ešte nevedel, že to je hlas, ktorý ma povoláva ku kňazskej službe, ale bolo to niečo výnimočne v mojom duchovnom živote. Pamätám sa, že od týchto exercícií som sa začal viacej modliť. Nevynechával som hlavne rannú a večernú modlitbu. Začal som čítať náboženské knihy a časopisy. Keď som mal pár mesiacov pred maturitou, náhodou sa ma pán kaplán opýtal, či nemyslím náhodou na seminár. Vtedy som už na to, vo vnútri svojho srdca myslel. Keď som zmaturoval, prezradil som rodičom, že zamýšľam ísť do postulátu k otcom Pallottínom do Poľska. Teraz som už v piatom ročníku na našej pallottínskej bohosloveckej fakulte a pripravujem sa na zloženie večných sľubov. Čomu sa chcem venovať v kňazstve? Keďže naša charizma má univerzálny charakter, chcem byť všade tam, kde to bude potrebné. Chcem byť predovšetkým tam, kde ľudia potrebujú kňaza. Zaujímam sa tiež o kult Božieho Milosrdenstva a posolstvo, ktoré zveril Pán Ježiš sestre Faustíne. Preto chcem šíriť toto dielo na Slovensku. Myslím si, že kult Božieho Milosrdenstva existuje na Slovensku tiež vďaka Pallottínom a je našou úlohou urobiť všetko preto, aby milosrdného Boha pocítil v svojom srdci každý katolík.

 

2. Daniel

O tom, ako som spoznal pallottínsku rodinu.

Daniel Ahoj, volám sa Daniel a pochádzam z Prešova. To by bolo asi všetko, ale pokúsim sa ešte napísať niekoľko slov o pallottínskej rodine. Ako som už napísal, pochádzam z Prešova, a tam pallottíni nemajú svoj dom. To je smola, no ale čo už. Pallottínov som spoznal vďaka knihe o sv. Vincentovi Pallottim. A tak to pomaly začalo. Prvé kontakty boli v pallottínskom dome v Smižanoch. Tam som spoznal otca Petra – pallottína. Počas istého obdobia  som tam dochádzal a spoznával rodinu pallottínov, pallottínsky spôsob života, a najmä dušpastiersku prácu pallottínov na Slovensku. Spoznával som tiež život sv. Vincenta Pallottiho, zakladateľa Spoločnosti katolíckeho apoštolátu – otcov Pallottínov. A tak som sa slobodne a dobrovoľne rozhodol íst cestou lásky k Bohu a k blížnemu. Teraz zdokonaľujem svoj život, svoje postoje k životným otázkam, k ľudom, pre ktorých, ak Boh dá, budem pracovať, pomáhať im v ich problémoch, malých ale aj veľkých. Momentálne som v Poľsku, vo Wadoviciach, v noviciáte – je to prípravná formácia v našej pallottínskej rodine. Snažím sa pripraviť čo najlepšie pre moju budúcu prácu. Tu som si uvedomil hodnotu života, predovšetkým ľudského, ale tiež zvierat a rastlín. Boh všetko usporiadal tak pekne, že všetko má svoje miesto aj zmysel. A čo by som chcel robiť ako budúci brat? Predovšetkým nechcem byť nečinný, lenivý. Chcem pracovať s deťmi, mládežou. Organizovať im stretnutia, starať sa o nejakú skupinku, venovať sa im. Ale samozrejme popri tom vykonávať nejakú fyzickú prácu. Čo mi bude určené, to sa budem snažit vykonávať čo najlepšie.

Brat Daniel

 

3. Rado

Rado Prvé moje zoznámenie sa s pallottínmi bolo vďaka knihe o sv. Vincentovi Pallottim: „Zvestovateľ budúcnosti“, ktorú vydali pallottíni. Táto kniha ma zaujala, a tak som sa chcel viac dozvedieť o ich spoločenstve – Spoločnosti katolíckeho apoštolátu, o ich činnosti, pôsobení na Slovensku a v zahraničí. A tak som sa rozhodol im napísať list. Po istom čase mi od nich prišli odpovede na moje otázky. Veľmi ma potešili. Vtedy som sa začal viac zaoberať Spoločnostou katolíckeho apoštolátu. Neskôr mi prišiel znovu list od istého Slováka, ktorý už bol bohoslovcom Spoločnosti, v ktorom mi podal ďaľšie zaujímavé informácie. Samozrejme začali sme si dopisovať. Zakrátko mi v liste navrhol stretnutie v Smižanoch, kde pallottíni pôsobia. Ten návrh som prijal a pricestoval som do Smižian, kde ma už čakali otcovia pallottíni. Veľa som sa dozvedel o ich svätom Zakladateľovi, o tom, čo robia. Dozvedel som sa, že žijú ako jedna rodina. Úplne ma zaujalo to, že tu kňazi alebo reholní bratia môžu pracovať v takom smere, ktorý im vyhovuje, v ktorom sa cítia veľmi dobre. Z tohto stretnutia som mal veľmi dobrý pocit a ešte viac som začal myslieť o svojom povolaní. Pomaly som si začal byť istý, že je to moja cesta, ale rozhodnutie bolo aj tak ťažké! Neskôr som moje „áno“ presne vysvetlil Delegátovi Spoločnosti počas rozhovoru, na ktorý som bol pred prijatím pozvaný. Jeho „záverečný verdikt“ znel tiež „áno“. Keď už bolo „po všetkom“, zamyslel som sa nad štúdiom v Poľsku, kde pallottíni majú svoj kňazský seminár. Veril som, že mi Boh pomôže, čo po tom čase, ktorý som už strávil v noviciáte, môžem iba potvrdiť. Ak mi Pán Boh pomôže vytrvať v mojom povolaní, veľmi rád by som pracoval s mladými ľudmi, ale aj s ľudmi, ktorí majú problémy s alkoholom alebo drogami. Ale hlavne by som chcel svojím životom poukazovať na Ježiša a pritiahnúť k nemu čo najviac ľudí, ktorí hľadajú svoje miesto v živote.

Rado

 

4. Slavo

Slavo Moje povolanie do knažskej služby sa zrodilo po skúsenostiach v dlhoročnej spolupráci s pallottínmi. Ako som ich našiel? Nijako. Oni si našli mňa. Roku 1993 sa stali dušpastiermi v mojej farnosti. Prišli z Poľska. Pozorujúc ich prácu, život, charizmu, ako miništrant, čoraz častejšie som prebýval v ich blízkosti. Chcel som sa nejako zaangažovat, viac ich spoznať. Činnosť pallotínov bola vždy veľmi „široká“, lebo pracovali nad evanjelizáciou starších, mládeže, ba aj detí. Organizujú rôzne akcie, stretnutia, výlety, duchovné cvičenia. Samozrejme, nikde som nesmel chýbať. Po istom čase sa vybudovala medzi mnou a pallottínmi dôvera, čo vo mne vzbudilo obrovskú radosť, a ešte viac som sa zapájal do spolupráce s nimi. Pomaly som sa stával spoluorganizátorom a pomocníkom pri niektorých aktivitách. Zapáčilo sa mi to, lebo som pociťoval, že ma niekto potrebuje, že môžem niekomu pomáhať, slúžiť. Asi po deviatich rokoch spolupráce s pallotínmi som si uvedomil, že viem o nich takmer všetko. Za ten čas som získal veľa informácii týkajúcich sa formácie bohoslovcov Spoločnosti katolíckeho apoštolátu. Z mojej veľkej sympatie k ich rodinnému spôsobu života a formám apoštolovania, som sa rozhodol pridať k nim. Na základe mesačného postulátu v Poľsku som obdržal od predstavených dekrét s kladnou odpoveďou na moju prosbu o prijatie  do Spoločnosti katolíckeho apoštolátu. A tak od 15. septembra 2002 som v noviciáte vo Wadowiciach. Pallottíni rozvíjajú misijnú, ale aj dušpastiersku činnost a ich pôsobenie je rozšírené na celom svete. V budúcnosti chcem byt dobrým apoštolom a sluhom všade tam, kde bude moja pomoc potrebná, podľa príkladu sv. Vincenta Pallottiho, pre ktorého príkladom bol sám Pán Ježiš.

Slavo