Vidím ovocie, ktoré prináša vaša pomoc

Milí adoptívni rodičoa, veľmi srdečne vás, drahí rodičia, ktorí sa angažujete v Pallotínskej Adopcii srdca, pozdravujem zo srdca Afriky – z Rwandy, presne z  Kibeho. Práve tu sa v roku 1981 odohrali ako jediné dosiaľ v Afrike, Cirkvou potvrdené, zjavenia Matky Božej. 30. výročie týchto udalostí sme veľmi pekne a slávnostne oslávili 28. novembra.Keď sa pohliadne na obkolesujúcu krásnu prírodu, srdce samo by chcelo spievať Bohu na chválu, že také zázraky stvoril, keď sa pozerá na niektorých obyvateľov a na ich chudobu ... zo srdca sa tiskne hlas prečo taká nespravodlivosť...

Skôr som poznala miestnu situáciu detí jedine z kancelárie Adopcie srdca, teraz viem, že taký „pohľad“ na situáciu (jedine z fotiek, listov, či iných papierových dokumentov) len z časti odráža miestnu realitu.

Pondelok, popoludnie – výprava do jedného zo štyroch bodov v okolí Kobeho, na stretnutie s deťmi z Adopcie srdca. Odohralo sa v základnej škole, ktorá sa nachádza na jendom z okolitých hôr. Slovo „škola“ je však príliš bohaté slovo pre toto miesto...Sú to dve budovy, so sálami – triedami, do ktorých sa vchádza z nádvoria, strop tvorí plech strechy – v Rwande musia byť budovy povinne pokryté plechom, okná – hm... samozrejme v niektorých sú dokonca aj sklá, ale ... aj to ma zaskočilo – sú tabule, je krieda, sú lavice. No a samozrejme – keď škola, tak najdôležitejšie sú deti... Keď prichádzam na miesto spolu s kňazom Norbertom, ktorý tu je zodpovedný za Adopciu, už čakajú deti, prechádzajú sa po dvore, či tak ako to  k deťom patrí – hrali sa, žartovali. Prítomní je aj výbor, ktorí sa skladá zo štyroch osôb, ktoré  bezprostredne spolupracujú na Adopcii. Samozrejme moja „bledá tvár“ hneď vzbudzuje záujem, ale keďže som už tu v Rwande niekoľko  desiatok dní, pomaly som si na to zvykla, odvážnejšie deti sa pokúšajú dokonca zistiť, či z mojej bielej pokožky sa náhodou nezotrela čierna farba....
 
Takéto stretnutia v jednotlivých bodoch, ako toto, sú organizované cyklicky. Deti zapojené do Adopcie majú povinnosť sa na nich zúčastňovať. Tu sa priebežne riešia problémy, ktoré vyžadujú následne prijať ďalšie rozhodnutia. Sú odovzdávané aktuálne informácie, potreby a požiadavky. Deti, ktoré vyžadujú dodatočnú pomoc práve na takýchto stretnutiach hovoria o svojich problémoch. Napríklad konkrétne na tomto stretnutí deti a ich opatrovníci sa obrátili na zodpovedného kňaza, aby bol zorganizovaný počas nasledujúcich prázdnin kurz jazyka anglického. Pripomeňme, že od roku 2009 je tento jazyk v rwandských školách povinným vyučovacím jazykom. Problém je však v tom, že deti a mládež, žiaľ majú znalosti z anglického jazyka na veľmi nízkej úrovni , medzi iným preto, že samotní učitelia nie sú zodpovedne pripravení (skôr bola úradným jazykom francúzština). Zmena jazyka nastala príliš rýchlo: deti sa jednoducho vrátili po prázdninách, a zo dňa na deň sa museli učiť iný jazyk a v inom jazyku. Väčšina žiakov ho prakticky vôbec nepozná, alebo veľmi slabo, čo sa samozrejme odráža v nízkej úrovni získaných vedomostí z jednotlivých predmetov.

V istej chvíli začalo hrozne liať, môžete si jedine predstaviť obrovský hluk dažďa, ktorý padá na plechovú strechu – všetky slová zanikli, ostali len gestá a pohľady do očí… Pri škole sa počas celého stretnutia hrali deti, ktoré neboli zapojené bezprostredne do Adopcie  – deti z dediny, alebo súrodenci adoptívnych detí. Teraz vošli do triedy... Môj zrak pritiahne ich biedne oblečenie, alebo to, čo z neho ostalo. Mám nádej, že na priloženej fotografii vidno to, o čom píšem – možno akoby narysovať čiaru, nad ktorou sa nachádzajú deti, ktoré sú finančne podporované (ale aj modlitebne, na čo nemožno zabúdať), kdesi v ďalekom kraji... To sú tie úhľadné deti, predovšetkým čisto oblečené, všetky v šľapkách, či sandáloch (žiaľ pre najchudobnejších to je tu stále nedostupný tovar). Lejak však nespôsobil, že stretnutie sa skončilo, osmelím sa napísať, že dokonca sa stalo radostnejšie – a jednoducho napíšem, že ďalší priebeh ma veľmi zaskočil – deti, spolu s opatrovníkmi v istej chvíli začali spontánne, radostne spievať, sprevádzalo to tlieskanie a samozrejme pekné rytmické gestá rúk. Spev už nebol schopný prehlušiť ani lejak, ktorý trval niekoľko dobrých desiatok minút.Na koniec stretnutia som si dovolila pozdraviť všetky prítomné deti vo vašom mene, milí rodičia. Je mi cťou, že môžem vidieť, aké ovocie prináša konkrétna pomoc, ktorú deti dostávajú – oni už neprichádzajú za bielym s volaním „muzungu”, nevyslovujú slová prosiace o peniaze (to sú veľmi často prvé slová, ktoré tu bieli môžu počuť z úst najchudobnejších), sú usmiate, a predovšetkým majú možnosť získať vzdelanie, no a sú si vedomé toho, že kdesi v ďalekej krajine na nich niekto pamätá v modlitbe. Agata Kochanowska