Národný park Akagera

Národný park Akagera. Koľkokrát som v rôznych knihách čítala o stretnutiach misionárov s divokými zvieratami, ale vždy som to vnímala ako rozprávky pre neposlušné deti, ale...rozprávka sa stala skutočnosťou... Okolo 7 hodine sme celá družina (7 osôb), stáli v terénnej toyote pri bráne Národného parku Rwandy Akagera. Vyzeralo, že bude pekný slnečný deň (i keď svet bol ešte zahalený do rannej hmly a kvapiek dažďa – čarokrásny, báječný svet, spev vtákov – neustály, neutíchajúci... a my – skupina pripravená na dobrodružstvo).
Zaplatili sme vstupné, zapísali sa do zoznamu (žeby vedenie parku predpokladalo, že niekto nemusí doraziť k východu?... alebo, že bude možné ľahšie identifikovať telo – no eventuálne to, čo z neho ostane.) Zaujali sme miesta v našom aute spredu – naša pani sprievodkyňa – veľmi sympatická (však mala jednu chybu – pre mňa ako tlmočníka – nehovorila našim jazykom …či pre Rwandčanov, ktorý dokážu nasávať toľko informácii, lebo v škole sa učia v mnohých prípadoch len naspamäť, by bol až taký veľký problém učiť sa ešte jeden, tak sympatický jazyk, ako je náš?)No a hneď na začiatku pekné gazely, antilopy... nás sprevádzali v celých stádach, vlastne počas celého nášho sedemhodinového pobytu v parku. Sprievodkyňa nám povedala, že prvú hodinu a pol to môže byť trochu nudné... hm ... trochu bolo ... ale prišiel čas niekde okolo hodiny päťdesiat... pani sprievodkyňa nás upozornila na polámané kríky, stopy a čerstvé kopy... slona (bolo ich taktiež aj trochu cítiť), radšej sme túto novinku prijali s odstupom...

Ďalšia zákruta cesty pripomínala chvíľami realy Paríž –Dakar, a ... ešte ... majestátny, pekný a obrovský – dva razy taký ako naše, ako som si skôr myslela, že veľké auto... slon (tie naše v zoo – to sú akési miniatúry...) Tu pri ceste, trhá zeleň zo všetkých častí kríkov. Auto stop, čakáme... Pokosí si a pôjde svojou cestou (tak sme si s nádejou mysleli, vo svojej naivite bieleho, hrdého človeka...). A slon tak letmo na nás pozrel a pomaličky sa vydal vytínať ďalšiu partiu zelene, presúvajúc sa do stredu cesty. Cúvame autom dozadu, a slon začína pomaly pochodovať dopredu... Ooo, sprievodkyňa káže zatrúbiť – slony nemajú radi (samozrejme) vysoké tóny a to by ho malo znechutiť alebo prinútiť schovať sa v lese. Ale slon nervózne zamával obrovskými ušami a zareval (komentár v aute: upozorňuje iné slony), postupuje o niekoľko krokov dopredu, a mne sa zastavuje srdce. Predstavujem si nadpis na náhrobku: zomrela na misiách, rozdupaná slonom... hlúposť... nie len ja na to myslím (iní žartovali, ktosi dokonca vykríkol: „ó, zozadu druhý slon“... No ďakujem za takýto žart, v tak málo smiešnej situácii!) S. Jana naša zázračná „šoférka“, obracia auto, lebo predsa pre všetky prípady predkom budeme rýchlejšie utekať... i teraz už cúvajúc ideme smerom k slonovi, sprievodkyňa káže trúbiť – trúbime v nádeji, že to slona trochu vystraší a nie vynervuje... Trvá to, mne sa zdá celú večnosť, ale nakoniec sa podarí, (možno si slon pomyslel, že sa mu neoplatí zaoberať sa siedmimi vychudnutými belochmi), a konečne sa schováva v lese. Znovu „naša šoférka“ obracia auto a ešte s bijúcimi srdcami pozeráme do kríkov, kde sa ukryl náš veľký priateľ... Ideme dopredu. Uffffff…. Moja tvár naberá prvú farbu a akosi ma pomaly opúšťa stres, i keď ma ešte dlho sprevádzal neodbytný pocit, že za každou zákrutou na nás čaká slon …A potom to už boli taký „drobci”: zebry, žirafy, byvoly, hrochy a… no a ešte krokodíly … také miestne maskoty. Celý čas, v rôznych miestach nás sprevádzali taktiež paviány – veľmi sympatické stvorenia. A ten výhľad – ach! Mnohokrát mi bralo dych. Zázrak Pán stvoril, naozaj zázrak …Agata Kochanowska